Konečná / Len tak.

Autor: Ivana Feketeová | 27.11.2012 o 20:37 | (upravené 27.11.2012 o 23:35) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  101x

 




Milana našli mŕtveho. V jeho byte na Patrónke. Obesil sa. Len tak.
Zazvonil mi telefón. Povedali mi to, len tak.
„ Milan sa obesil.“
Kde?
„ Vo svojom byte.“
Kedy?
„ Našli ho dnes ráno. Baba čo mu chodí upratovať.“
Prečo?
„ Ževraj od neho tá rajda odišla.“
A svet šiel ďalej. Len tak. A večer napadol sneh.
Na ušiach som mala slúchatká, ale hudba mi nehrala. Držala som knihu. Po pleci ma poklepal revízor „ Kontrola cestovných lístkov.“ Potom som asi odpadla, lebo neviem čo sa dialo ďalej.

V utorok som sa vybrala k Dunaju. Prechádzala som sa pomedzi páriky, deti, cyklistov. Rozmýšľala. Nikdy sme tu spolu neboli. Dlho sme sa nevideli. Dlho sme sa nenávideli a aj napriek tomu zomrel. Niektoré veci sú asi ľuďom v takýchto záležitostiach jedno. Sadla som si na múrik a prehodila nohy na opačnú stranu nad vodu. Sedela som tam dlho. Ľudia sa vystriedali, aj slnko a počasie. Zazvonil mi telefón.
„ Tá jeho rajda sa hodila pod vlak.“
Prosím?
„ Vážne. Je v nemocnici.“
Ako je na tom?
„ Neviem. Keď zistím zavolám.“ A potom položila. Prvý krát v histórii svojich samovrážd som nemala chuť zomrieť.

Keď som sa vrátila do bytu Simona si balila veci a hovorila niečo o pokazenej zámke v kúpeľni. Vošla som dnu. Na umývadle ležal jej holiaci strojček. Chytila som ho a pretiahla po zápästí. Šesťkrát. Celé predlaktie. Simona skríkla. Našla ma na zemi.

„ ... si podrezala žily.“
„ To kvôli Milanovi, však?“
„ Asi hej.“
„ Už sa prebrala?“
„ Ešte nie. Vraj kričala. Blúzni.“ Nech odídu. Aj tak oči neotvorím. Neotvorím. Nech ma tu pumpujú naveky.

„ Prečo ste chceli spáchať samovraždu?“
Nechcela som spáchať samovraždu.
„ Podrezali ste si žili za prítomnosti vašej  spolubývajúcej.“
Nie.
„ Prečo mi klamete?“
Neklamem.
„ Chceli ste na seba upútať pozornosť?“
Nie.
„ Chceli ste sa zabiť?“
Nie.
„ A čo ste teda chceli.“
Porozprávať sa.
„ S kým?“
To je jedno.
„ Keď so mnou nebudete komunikovať nemám vám ako pomôcť.“
Viem.
„ Vy nechcete, aby som vám pomohol?“
Neviem.
„ Ach... Ako sa dnes cítite.“
Nijak.
„ Nemôžete sa cítiť nijak. Nejako sa cítiť musíte.“
Nemusím.

Matka plače. Otec plače.
„ Prečo si nám to urobila ?“ nič som vám neurobila.
„ Je to naša vina! Mali sme na ňu dávať väčší pozor!“
„ Je dospelá. Vie sa o seba postarať.“ Zafrfle otec. Utiera si sopeľ. Viem sa postarať.
„ ... prečo sa s nami nerozprávaš? Prečo nám nič nepovieš?“ nemám čo.
„ Nechaj ju.“ Postaví sa a ide preč. Ona stále reve. Lezú mi na nervy. Zavriem oči. Počujem kroky.
„ Ona zaspala?“ pýta sa otec.
„ Doktor hovoril, že je pod silnými liekmi.“ Už šepkajú.
„ Prečo je na liekoch, však nie je blázon!“ nie som.
„ Neje. A nerozpráva.“ Plač. Plač, plač, plač, plač. Ktovie aké to je.

Papiere. Šnúrky do topánok. Dovidenia.
Vystúpila som na Patrónke. Pozerala som do tých okien. Svieti sa tam.
Zaklopala som.
Dobrý deň, ja som prišla za Milanom.
„Tu Milan nebýva.“
Ja viem. On tu len zomrel. Chcela som sa porozprávať.
„ Slečna ste v poriadku?“ opýtal sa ma muž.
Nie.
„ Mám niekomu zavolať?“
Asi nie. Ale mohla by som sa s ním porozprávať?
Zatvoril dvere. Počula som ho ako rýchlo dýcha. Pozeral do kukátka a čakal čo urobím. Sadla som si na schody. Hodina a trištvrte. Otvoril.
„ Ste bláznivá?“
Neviem.
„ Kto bol Milan?“
Býval tu a potom sa tu obesil.
„ Nemám vážne nikoho zavolať?“
Ja vám nič neurobím. Môžete mi aj ruky zaviazať keď chcete. Nechám sa. Len ma nechajte sa s ním porozprávať.
„ Asi som sa zbláznil.“ Otvoril dvere dokorán, pomohol mi vstať a pustil ma dnu.
Aj ja si to niekedy myslím.
Prešla som všetkými izbami. Sadla som si do obývačky.
Nie je tu. Čo myslíte, kde ho mám hľadať?
Pozeral na mňa bezprízorne.
„ Na cintoríne?“
Čo by tam robil?
„ A nečaká vás niekde on ?“
Ďakujem.
Postavila som sa na odchod.
„ Nechcete čaj, alebo kávu?“
Asi nie.
„ Je mi ľúto vášho priateľa.“
My sme neboli priatelia. Ja som ho nenávidela a on neviem.
„ Tak potom mi je ľúto toto..“ zostal stáť s rukami vo vreckách.
„ Určite nemám nikoho zavolať ?“ pokývala som hlavou.
Idem. Môžem ešte niekedy prísť ?
„ Za Milanom?“
Nie. Za vami.
„ Rozmyslím si.“
Dobre.

Sedela som mu na okenici. Po Milanovi nebolo ani stopy. Po ňom tiež nie. Vošla  som do kuchyne. V rúre sa piekol koláč. Čupla som si a sledovala som ako kôrka na vrchu tmavne keď zaštrngotali kľúče vo dverách. Vošiel a tesne z rúk mu vypadol veľký melón. Rozprskol sa na celú kuchyňu. Začal nadávať hodil tašky na stôl a odišiel nadávať do chodby kde si dokladal kabát. Zobrala som si vidličku a sadla na zem k melónu. Keď vošiel podala som mu druhú. Rozosmial sa. Sedeli sme tam a jedli melón.

Nikto neplače. Všetci sú spokojní. A ja mám to veľké brucho. A zvoním po celom byte životom. Matka do telefónu stále dookola
„ A veľa vody. A nenaťahuj sa.“ A on ma drží a spieva mi. Zvoním.
Ja, taká mŕtva, zvoním.

Potom prišla biela. Poradia sa trocha pokazili. Nevadilo mi to. Líca červené, telo biele, šaty biele. Čisté. Rázcestie z môjho predlaktia mizlo. Po byte bola kopa zvonenia. Všade. Celé sa to dialo len tak.
Som tehotná.
Len tak.
„ Vezmeš si ma ?“
Len tak.
Kuchyňa. Žehlenie. Dospelá. Dospela.
Len tak.

Skryla som sa do skrine. Zaliezla som za kabáty a posadila som sa na obliečky a plachty poskladané do štvorcov. Do telefónu na mňa kričala Jeho matka.
„ Neprídete. Nemáš ma rada. Nemám ťa rada. Neviem čo sa deje. Netrápi vás, nepoviete, neukážete, ne ne ne ne ne...“ a dookola.
Prišiel. Kričal po byte.
„ Viem, že si tu.“ Nepoviem ti.
Našiel ma. Vliezol ku mne. Bolo nám tam úzko. Ako v slúchatku.
Kričala, hovorím.
„ Viem.“
Volala ti ?
„ Volala.“
Klamem?
„ Neklameš.“
Nemám ju rada?
„ Nemáš. Ale preto, že ona nemá rada teba. Ináč by si ju mala.“
Mala.. zopakovala som. Do skrine vošla modrooká. Po ňom.
„ Vedela som, že tu budete.“
Sme. Povedala som.
„ Zase kričala?“
„ Áno.“
„ Po mame?“
„ Áno.“
„ Nemám ju rada.“
Nemá ma rada lebo ona ju nemá rada. Povedala som. Chytili ma. Jeden za jednu a jedna za druhú. Začali spievať. Pridala som sa.

Modrooká zbierala na dvore do košíka jablká. Dovolili jej. A ja som štrikovala. Minuli sa nám svetre. Modrooká vyrástla. Jeho boli deravé. Všade bolo veľa listov. Veľa jesene.
Míňajú sa mi slová.
Som taká istá. Prišiel ku mne. Pobozkal.
„ Milujem ťa.“ Vraj. Len tak.
Som šťastná.
„ Vidím“
Dnes tu bol.
„ Kto?“
Milan.
Zostalo ticho. Jablká sa vysypali. Obaja sa báli. Tak trochu aj ja.
„ Nemám niekomu zavolať?“ tak ako vtedy.
Nikomu.
„ Určite?“
Určite.

V utorok som sa šla prejsť ku Dunaju. Prechádzala som sa po promenáde. Ktosi to tak nazval. Všetko sa tam už vystriedalo. Prehodila som nohy cez múrik. Nad vodu.

Vošla som do bytu. Nikde nebol nikto. Pobalila som veci. Na víkend k Jeho matke. K tej čo nemá rada. Rozmýšľala som. Keď bude modrooká matkou, aj ona nebude mať rada čiusi matku? Rozmýšľala som. Keby začnem zvoniť, možno ma bude mať rada.
Vošla som do kúpeľne. Nikto ma nenájde. Čo sa ma opýtajú tento krát ?
„ Chceli ste sa zabiť?“
Nie.
„ Chceli ste na seba upútať pozornosť?“
Nie.
„ Spadli ste do stereotypu?“
Nie.
„ Ste nešťastná?“
Nie.
„ Tak prečo ste to urobili?“
Len tak.
„ Len tak ?“
Len tak.
„ A to vám bolo na čo dobré ?“
Na nič.
„ Tak prečo ste to urobili?“
Len tak.
A modrooká by neplakala ani Jeho tvár by neplakala. Obaja by sa hnevali, že mali v skrini urobiť miesto. A že mali povedať Jeho matke, že ju nemajú radi, lebo ju nemajú radi, a to za to, že ona nemá rada mňa. A potom by sa to nebolo stalo. Ale neplakali by. A mne by dali lieky a spala by som.


http://i-f-kobjelska.blogspot.sk/2012/10/konecna-len-tak.html

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?