Kuchyňa ako stvorená pre ženu!

Autor: Ivana Feketeová | 7.12.2012 o 0:10 | (upravené 7.12.2012 o 0:22) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  95x




Venujem skutočnému Petrovi
s troma krstnými menami.

 



Anna

Kefou som šúchala z matraca zbytky krvi. Ani nie moje. Tulipánový vzor tmavol na miestach kde som sa ho dotkla. Cudzia krv. Cudzie ženstvo sa snažím vybieliť. Cítila som štípanie v prstoch a bála som sa, že do nej prelejem ešte aj svoju.
Voda s bielidlom.
Bielidlo s krvou.
Krv s vodou. 
Červené nechty mi zliezajú. Vidím ako pod nimi krúti  cievky.
O dve hodiny má prísť Michal. Ide so mnou kúpiť poháre. Kupujem poháre. Tepujem matrace. Zajtra budem variť nedeľný obed. Nič z tohto som nečakala.


Čiernovláska

Keď sa mi podarí ten byt predať budem môcť z provízie zaplatiť poslednú splátku na auto.  Možno som sa mala lepšie obliecť. V telefóne sa ozval celkom hlboký bas. Nemusel by to tento krát byť manželíček čo kupuje pre ženičku nové bývanie na vidieku. Neviem čo majú všetci s tým vidiekom. Záhradky a staré vŕby a lipy. Jablone. Všetky tiahnu k prírode, akoby sme boli nejaké zvery.
Telefón.
Dohodli sme sa na piatu. Nestíham sa ísť prezliecť.  Vlasy si stiahnem do copu, bude to vyzerať študovane.


Anna

Mešká. Stále mešká. Kávu s Barborou budem musieť preložiť. Zobrala som si ten nový biely klobúk, s bodkovanou stužkou, a krátke modré šaty. Matka ma presvedčila, že v nich vyzerám dobre, ale teraz mám pocit, že keď budem nastupovať do jeho auta budú sa mi zdať zase prikrátke. Vždy to tak je. Možno by som sa stihla prezliecť, a obliecť si nohavice.  Nebolo by vidno tie sklenené nohy.


Cestujúci

„ Potom si presadni dozadu, hej ?“  povedal mi pri tom ako vyberal zákrutu v päťdesiatke. Je to blázon. Nechápem načo sa ponáhľa. Určite aj ona bude meškať. Však je to žena.
„ A to nemôže ona sedieť vzadu ? Však aj tak ma budeš vyhadzovať v meste. Zbytočne sa budeme krútiť.“ Čo je to za ženskú do riti ?
„ Nerada sedáva vzadu.“ Vybral z prehrávača cédečko a  vložil tam druhé. Vchádzali sme do dediny.
„ Čo to je za sračku ?“ začala hrať nejaká popová pesnička.
„  Nemusí mi tu večne hrať čo sa páči tebe.“ Vyleteli sme popri vysokej lipe a prudko zabrzdil. Pred domom, na závesnom hojdacom kresle. sedelo dievča v modrých šatách. Klobúk? Kde to žije? Vyzerala ako zo starého filmu.
„ Ty si zlatíčko!“ zvolala na mňa keď som si presadal dozadu. Ešte aj rozpráva nejako divne. Veľké čierne slnečné okuliare. Nemám rád, keď žene nevidím do očí.
„ Prepáč, že meškám.“ Je ako pes. V aute sa zmiešala zvláštna kombinácia sava a dámskej voňavky.  Isto to ide z nej. Je nastrojená len kvôli nemu. Šaty si ťahá nižšie na kolená, keď sa necíti v nich dobre načo si ich obliekala. Pozerá neprítomne z okna.
„ Dnes riskujeme, od rána jazdím na rezerve. Musíme ísť natankovať.“ Zasmeje sa za volantom. Debil. Zasmejem sa s ním. Nevyzerá, že by sa chcela zapojiť do debaty. Nech si tam sedí. Čo čakala. Že príde sám?

Anna

Čo je to za pesničku? Poznám ju. Včera mu v aute hralo nejaké hlúpe techno. Je mi jasné, že k športovému autu sa to hodí, a vlastne aj k nemu samému. Je tak bipolárny.  Stále sa viem prekvapiť. Jeho kamarát si hneď presadol dozadu keď ma videl kráčať k autu. Bola som mu vďačná, v šporťáku sa tam fakt ťažko lezie. Už len skutočnosť, že skoro ležím ma znervózňuje.
Vôbec mu nevidím do tváre, ani hlas nepoznám. Dnes nechcem svet vidieť. Okuliare nechám v taške. Budem ženou, takou skutočnou.
Mala som sa ísť prezliecť. Tie šaty sú fakt krátke.


Čiernovláska.

Prišla som skôr. Nech na mňa nečaká. Nerobí to dobrý dojem. Vlasy som si nakoniec nechala rozpustené.
Pred bytovkou zaparkovalo nízke športové auto. Možno je to on. Do riti! Mala som sa ísť prezliecť vedela som to. Oteckovia takéto autá nemajú. Je to vysoký, silný chlap. Trošku zanedbaný, ale vidno, že pred časom ešte cvičil. Otvára dvere spolujazdca. Žena. Čert to vzal. Nízka zavalitá blondína v klobúku? Oj, mohla si obliecť dlhšie šaty.  Kráča k rohu ulice a vyberá mobil. Ona ide niekoľko krokov za ním.
Telefón.
„ Vidíme sa ?“ kýva na mňa.  Kráčam cez ulicu. Mám aj jej podať ruku? Alebo čo? Počkám ako zareaguje.
„ Dobrý deň, som Petráňová Simona.“ Usmievam sa naňho. Je sympatický. Nech vie aj moje meno.  Priezvisko, to je neosobné. Ona stojí. No nič. Kašlať na ňu.
Michal, to znie pekne. Musím si všimnúť ako sa ku nej správa.
„ Môžeme ísť ?“ On vykročí smerom k bytu kráčam vedľa neho. Ona za nami. Počujem klopanie opätkov. Je ešte nižšia? V tých krátkych šatách vidno aké má silné nohy. Nijak nereagujú, ani jeden ani druhý. Mal ju predstaviť to nie je moja starosť.
Bytovka vyzerá veľmi staro, je schátraná. No poznám takých bláznov čo by chceli v niečo takom bývať, stačí napísať do popisu historická budova v zachovalom stave a poserú sa za tým.
Podržal jej dvere. Aj vchodové aj ku schodisku.  Nijak inak na ňu nereaguje.  Čo je medzi nimi do čerta? Byt ešte nie je hotový. Oprela sa o zárubňu a stojí tam. Dala si dole okuliare, cítim ako ma sleduje.


Cudzinci

Prišiel ten mladý chalanisko čo prerába byt oproti. Sú s nim dve ženské. Tú prvú som tu už videla. Minule bola s ním keď umýval schodisko. Neviem či vôbec niekedy robil skutočnú robotu, lebo tie schody odflákol. Večer som ich umývala znova. Nemohla som sa na to pozerať. Tá mladá plavovláska kráčala za nimi ako stratené šteniatko. Na hlave mala klobúk. Vyzerala tak dievčensky. Tá druhá zase sebavedome so zdvihnutou bradou.  V rukách držala fascikle. Možno realiťáčka. Počula som ho hovoriť, že to chce predať.
Tá mladá sa oprela o zárubňu, v tom modrom svetríku! Zašpiní sa.
Druhá kurzuje po byte a všetko fotí. Vošli do vedľajšej miestnosti, nevidím ich. Vykladá jej niečo o lokalite a rekonštrukcii. Musí to byť realiťáčka.
Dievča prešlo do malej miestnosti s balkónom. Chvíľu krúži po predsieni a potom zájde do zadnej izby. Mala by to byť kuchyňa pokiaľ si pamätám. Viem si ju tam predstaviť. Pristane jej táto budova. Možno aj ten muž, naučila by ho. Ale ona sa sem určite hodí. S tým klobúčikom a plavými vlasmi.



Anna

Počula som ju ako hovorí: „Táto kuchyňa je ako stvorená pre ženu. Veľká, priestranná. S oknom do dvora, aby videla na deti!“ Keď odtiaľ odišli a začala ospevovať krb v obývacej miestnosti vybrala som sa ta.  Vážne je to krásna miestnosť. Trochu som privrela oči a z podlahy vyrástla tá staro zelenkavá linka, ktorú som si našla. Steny opriadli farbami.
„ Nehrávali ste niekedy futbal? Lebo to na vás vidno.“ Ani sa nesnaží šepkať. Nemá odkiaľ vedieť, že medzi nami nič nie je. Úplne ma odignorovala. Aj som si kvôli nej zložila okuliare.  A nič. Nevidím jej do tváre. Aspoň ju nespoznám keď ju stretnem, nebudem mať výčitky.
No dom je pekný, stará budova, dole dvor pre deti. Vedela by som sa tu usadiť. Skĺznuť do stereotypu s maličkou pracovňou s balkónikom.  Neskôr by to bola detská izba.
Miestnosť, kutica. Hovorila o nej ako o špajzi. Vošla som dnu. Tehly sa predo mnou začali murovať. Neviditeľná stena mi odtlačila ruky. Už viem prečo sa Antigona obesila. Urobila by som to isté.
Vyklonila som sa z okna. Detské ihrisko. Podľa obrysov som rozoznala maminky s deťmi. Stvorené pre ženu! Na treťom poschodí! Chcela by som vidieť čo by maminka na treťom poschodí robila, keby sa niečo na tom dvore dialo. Posadila som sa na okenicu. Vedela by som tu žiť. Aj sama. Nevyznám sa do dreva, ale brest rozoznám. Brestová podlaha.  Všetko v dome by som chcela mať brestové.  Stále z rúk cítim tú zaschnutú cudziu krv.  Už zo mňa nevyjde.


Ihrisko

Z okna na treťom poschodí sa vyklonila mladá plavovláska. Ženu som tam ešte nevidela. Žeby sa ta niekto nasťahoval? To miesto by potrebovalo ženskú ruku. A v bytovke by sme potrebovali mladú ženu, mladú krv, ktorá by to hnala za vecami, za ktoré nemá nikto už silu bojovať.
A možno patrí k tomu chalaniskovi čo to kúpil. Ktovie. Posadila sa na okenicu. Mala taký zamyslený výraz. Smutný, povedali by niektorí.  Na ústa si naniesla prstom balzam. Rukou prechádzala po okenici. Má rada ten starý dom. Ktovie čo je zač.


Čiernovláska.

Počula som ju ako prechádza po kuchyni, to klepanie opätkov mi liezlo na nervy. A on sa stále otáčal, hľadal ju pohľadom.  Vyspevovala som ódy na tú kuchyňu. Pod oknami pištia fagani, musela odtiaľ ísť preč. Pokúsim sa nenápadne vypýtať si jeho číslo, na pracovné účely, samozrejme. Čo s emailom.
Všetko tu vŕzga a smrdí zatuchlinou.
Začala si spievať! Len tak. Ona si spieva! A navyše nejakú ľudovku. Sedliačka.  Určite by chcela rodiť desiatky takých faganov.  A potom si kúpiť dom na vidieku, keď ich už bude veľa.  Isto si naňho robí zálusk. Na byt aj na majiteľa.
Skúsila som niekoľko lichôtok. Milo sa zasmial a skromne skonštatoval,  pri poznámke o tom, že hrával futbal,  že on na také veci nie je stavaný.
„Nebuďte skromný.“ Prehodila som koketne. Znova sa zasmial a začal hovoriť o cene plastových okien, na ktoré som sa predtým pýtala.
„ Dostal som na ne sedemdesiat percentnú zľavu.“ Povedal.
„ Takže vy podnikáte? Musíte byť veľmi úspešný, keď máte také výhody.“ Od vedľa sa ozval pridusený smiech. Aj on sa zasmial. Vybrala som papiere.
„Viete mi nadiktovať vaše telefónne číslo? Cez email sa mi teraz nedá komunikovať, opravujú nám internet.“


Anna.

Ani sa nesnaží byť nenápadná! Koketuje s ním na plnej čiare. Už si vypýtala jeho číslo a zisťuje jeho finančnú situáciu. Musela som sa zasmiať keď nenápadne vyzvedala o jeho podnikaní. Michal sa zasmial tiež. Nenechal ma v tom samú.
Neviem si prestať spievať tú pesničku z auta. Musím sa rozptýliť od tých rúk. Sú suché a popraskané ako omietka na vonkajšej strane okna. Rozdrobené. Tá koža sa bude dlho hojiť. Silno mi poď ňou prúdi krv. Zhodila som kus omietky na dvor. Rozletela sa na niekoľko kúskov. A to bola maličká. Čo by sa stalo s väčšou ?
Farebné rozmiestnenie na dvore sa zmenilo. Červeno-modrá kôpka sa rozdelila a presunula na opačné strany ihriska, a na ich mieste zostal len šedivý obrubník. Snažila som sa podľa obrysov a veľkosti nájsť mamičky. Malá špajza stále na mňa skuvíňala. Volala ma k sebe.
Chcela by som mať špajzu. A krb v obývačke. A možno, zrieknuť sa práce, nie je až také strašné. Tie ženy dole vyzerali spokojné.  Deti vyzerali šťastné. Naklonila som sa. Keď prídem domov musím umyť zárubne a z nábytku oškrabať farbu. Mäso som nevybrala z mrazničky!


Poháre.

Skutočnosť, že tá Simona odignorovala Annu sa mi vôbec nepáčila. Dnes bola navyše v aute nejaká mĺkva, čo sa jej veľmi nepodobá. Ten byt však potrebujem predať.
Možno sa hnevá, že sme šli ešte sem, a že musela čakať. Hneď ako skončíme, budem s ňou letieť kúpiť tie poháre.
Poháre. Tak sa jej to nepodobá. Ona kupuje poháre. Zvykne kupovať šaty a knižky. A teraz, poháre..
V tom klobúčiku vyzerala zlato, ako nejaká bábika.  Dokonca ani nemala okuliare!  Bez nich som ju ešte nevidel. Dnes bola nejaká iná. Z dvora sa ozval výkrik. Za ním ďalší. Detský plač. Simona sa strhla, chytro som tam utekal pozrieť. Z kuchyne tam vidno.


Okno.

Dievčina stále sedela na okne a sledovala čo sa deje. Sem tam jej pohľad ušiel do neurčita. Najprv som si myslela, že pozoruje budovu, ale keď sa asi päť minút bez pohnutia pozerala na zatvorené okno na druhom poschodí oproti, skonštatovala som, že len rozmýšľa. Deti si ju tiež všimli. Malá ku mne utekala, prstom ukazovala smerom k oknu a kričala:
„Mami, mami ! Aj ja chcem taký klobúčik.“ Vzala som ju na ruky a silno som ju stisla. Otočila som sa, aby som jej dala napiť z fľaše. Malá začala silno plakať. Keď som sa znova pozrela na okno už tam nebola.


Anna
Zovšednela som.

 

 

 

http://i-f-kobjelska.blogspot.sk/2012/08/kuchyna-ako-stvorena-pre-zenu.html

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?