Derniéra-červená

Autor: Ivana Feketeová | 19.2.2013 o 23:36 | (upravené 19.2.2013 o 23:47) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  171x

 

Pri reklamačnom pulte v elektre sedel mladý chlapec, ktorý tak celkom nechápal môj smutný pohľad na kúsok ružovej techniky. To, že moje veci so mnou žijú a mám v nich seba. A oni majú mňa. A ja mám ich. A vďaka tomu nešaliem zo zarábania peňazí, z nutnosti kúpiť si jedlo, lístky na autobus, kávu v automate.

-

Bolo to prvý krát za dvadsaťtri rokov čo Mária videla ako v jej meste zakladajú osvetlenie na stromček uprostred námestia, a novú PF-ku na vývesku medzi vinotékou a svadobným salónom. Chvíľu sledovala ako sa auto s rampou dvíha a chlapík v montérkach kričí na toho v kabíne, a potom sa pohla ďalej. Polovica decembra. Ráno zjedla prvú snehovú vločku, potom za tanier zemiakového šalátu a dva rezne. Polovica decembra. Konečne napadol sneh..


-

Keď som zatvorila dvere na Šimonovom dome šialene som sa rozplakala. Nepočúval ma ani kúsok tela.
Kráčala som.
Za rohom ulice som si musela čupnúť lebo som sa začala zajakávať a cítila som ako mi tŕpnu malíčky na rukách. Keď som bola malá mama mi silno buchla po chrbte, lebo som začínala byť modrá, a odvtedy sa mi to nestávalo.
So Sárou sme sedeli v kaviarni a pili pivo. V nohaviciach. Ale cítila som sa spokojne.
Miesto v okne. Potichu. Ale s ňou to nevadí.
Okolo nás stredoškoláci.
Hydroxidy a domáce úlohy.
Svojím spôsobom sme boli dospelé.
Prišiel muž čo vyzeral ako Milan. Sára na mňa pozrela a povedala: „ Ale tento sa brutálne podobá!" bola som rada, že to povedala.
Prvá.
A ja som len prikývla a srdce kolibríčilo. Mravce sa mi rozbehli po chrbte a predlaktiach.
Odkedy odišiel Milan dávala som si pozor, aby som nejakého nevedomého blázna netitulovala jeho vizitkou. Aby som sa nezbláznila, nezabila, nezdivila do niečoho čo nie je skutočné.
Sáre som to opakovala často, že už to nechcem, že nikoho tak blízko nepustím, že zavriem všetky dvere a budem chodiť s hlavou dole lebo hore som sa nikdy pozerať nevedela, a ona sa vždy smiala:
„ Ivstvo, toto si mi už hovorila." Jediná ma tak volala. Jediná to všetko videla. Všetko poznala. Okrem jedného či dvoch.
Ale aj to bolo lepšie.
A asi jedno.
Milan odchádzal na súčiastky, pokračovania, trilógie. Derniéry. A toto slovo nemá mať množné číslo.
Nemá.
Prvý krát. To ma skoro zrazilo auto, a v nedeľu, po týždni bez spánku, jedla, príčetnosti, som spadla na internátnu zem, povedala Oľge čo sa stalo. Ona povedala, že ho bude nenávidieť.
Nestalo sa.
Vrátil sa.
Potom znova do čerta.
Potom zase,
a zase
a zase,
zase, potom dlhé ticho. Trištvrte rok. Veľa smrti sa udialo okolo mňa. Potom sa začala nejaká diať vo mne. Na splátky. Z rokov minulých. Zúročená.
Na jar sa vrátil, ale to už som odišla ja.

-

Mária ešte nebola celkom zobudená, keď si uvedomila, že ju na rukách drží mama a kráča s ňou po schodoch. Robila to tak každé ráno, keď musela vstávať do práce, aby sa Mária ráno nezobudila v posteli sama, lebo sa bála. Položila ju na posteľ ku starej mame, dvere sa zatvorili, stará mama zachrápala a v byte po sedem a pol minúte zostalo rovnaké ticho ako pred tým než si uvedomila, že leží na rukách svojej matky.

V triede ich bolo dokopy trinásť. Ona bola tretia v klasifikačnom zázname. Na svoje čarovné číslo tri bola patrične pyšná, lebo aj v rozprávkach sa veci vždy na tretí krát podarili. Sedela v rade pri dverách v tretej lavici s Martou. Za nimi sedel už len Igor, ktorý im stále robil zle. Máriu kopal do stoličky. Martu ťahal za vlasy. Pred nimi sedeli Lucia s Vierou. Obidve mali dlhé, plavé, kučeravé vlasy, rovnako modré oči, a rukopis na zbláznenie krásny. Mária nikdy nevedela pekne písať. Vierka dokonca mohla ako prvá v triede písať plniacim perom a jej pijak bol vždy dokonale čistý. Ten Máriin bol vždy plný čarbancov ako sa snažila rozpísať svoje čínske pero. Ona nemohla iným písať. Sem tam jej dokonca učiteľka vzala pero a nechala ju písať ceruzkou. Marta mala svoj pijak samú machuľu, lebo nech sa akokoľvek snažila vždy jej pero vytieklo, alebo vyfrklo. Ruky mala večne fialové.
Zazvonilo na prestávku. Učiteľka si ich zase zavolala. Dostali poznámky. Zabávala som sa na hodine geometrie so spolusediacou. Veľký červený podpis. Veľký červený krik.
„ Prezliekajte sa ne telesnú!" učiteľka odišla. Vybrali si vrecúška s telesnou zo skrine. Igor vyskočil na lavicu a stiahol si nohavice aj slipy pod kolená. Chlapci sa smiali, dievčatá pišťali. Marta sa rozplakala. Lucia sa naňho pozrela a povedala mu nech toho červíka schová a ide sa prezliecť. Igor jej vynadal do biflošiek a prestávka pokračovala.

„ Mária ako to, že nedokážeš urobiť kotúľ?!" Červený krik cez celú telocvičnu a posmešky spolužiakov.
„ Neviem." Zašomrala a napravila si tričko čo sa jej zošuchlo na hlavu.
„ Ty si úplne neschopná! Čupni si, pomôžem ti!" Červená. Mária si čupla, položila dlane na žinienku a naklonila sa. Učiteľka jej surovo prehodila nohy dopredu no Máriu aj tak hodilo do strany.
„ Si nemožné decko! Ja to nechápem!" Červená spustila svoju kanonádu. Mária stisla ústa. Pozrela na Martu. Tá stála pri Lucii a Viere a smiala sa s nimi.


Mária vchádza do triedy. V kúte pri malej magnetickej tabuli stoja dievčatá a pri nich aj Igor s Erikom. Máriina tajná láska. Vie najkrajšie kresliť a píše veľmi pekné a guľaté písmenká. Keď si ju skupinka všimne všetci začnú veselo pospevovať: „ Tučibomba karate, vyletela na piate, pozrite sa deti ako Maja létí!" Erik na ňu pozrie. Marta drží v ruke tabuľku. Na nej nakreslené červenou kriedou prasa a nad ním úhľadným Erikovým písmom Maja. Maja sa rozplače a uteká na záchod.

-

Neviem ako som zišla dole kopcom, neviem aké bolo ticho okolo cintorína, obyčajne si ho pamätám, neviem kedy ma začala bolieť hlava a kedy sa prestal plač.
Zbalila som posledné ponožky, dózu s domácim jedlom a minúty do vlaku som prečkala pitím kávy.
Neplánovala som to. Nič z toho. Tento obrovský smútok, modrú hruď. Doma moje ticho chápali. Nechali mi ho a nikto sa odvtedy nepýta.
Prázdne police, krabice, vrecia, kufre, tašky, obrysy prachu. Telo ma bolelo, zavadzalo. Po dlhej dobe som nemala vetu tak krátku, čo by som stihla povedať, kým sa mi hrdlo zlomí. Sklenná som objímala. Sklenená sa lúčila.

Sára mi hovorila, že ani Milan ani Peter neboli dobrí ľudia. Ja som vedela, že neklame, ale vedela som, že to nie je pravda.
Peter tiež odišiel. Lebo som bola hlúpa. Dlho som si myslela, že to bola tá hlinená polovica, o ktorej všetci hovoria. Potom som pochopila.
Nechala som sa ísť, a aj jeho.
Bolo to prvý krát čo ma prezliekli do biela.
Bolo to prvý krát.

Sára ma toľkokrát videla vydýchnutú, že to nespočítam.
Zakaždým som sa zaprisahávala.
No nestačilo to.
Vtedy sme rozkričali do pohárov viac. Neskôr som začala veriť v ľudí. Sára našla človeka.
„ Vieš, neznášam komplimenty. Skrátka im neverím." Povedala jedna druhej.
„ Ani ja. Nechápem to."

-

Nový školský rok. Nová škola. Piata trieda. Mária vchádza do triedy spoločne s Martou. Incident s tabuľkou dva krát zabudnutý a v pamätníčku nakreslený veľký zelený dinosaurus so slovami Prepač Majka. Bez dĺžňa. Obidve majú rovnaké šaty. Martina mamka ušila. Dievčatú vzadu v rohu kričia na Martu. Jedna vybehne chytí ju za ruku a ťahá ju na voľné miesto medzi nimi.
„ A kde mám ísť ja?" pýta sa Maja.
„ Dade dopredu." Maja vedela aké deti sedávajú vpredu. Prešla uličkou. Veľký chlapec v druhej lavici si na stoličku vyložil nohy. Prvá lavica. Vpravo. Maja medzitým začala nosiť okuliare s fialovou šňúrkou, aby ich nestratila, alebo nerozbila. Dievča v prevej rade má tiež okuliare. Usmeje sa.
„ Ahoj." A sú kamarátky.

Triedne fotenie. Nikto nevedel. Všetci oblečení tak ako chcú. Nikto v košieľkach. Žiadne tesiláky .
„ Poďme sa odfotiť na tom múriku. To bude super." Maju oblial rovnaký červený pot ako na žinienke. Museli jej pomôcť. Nevedela vyliezť. Chlapci vzadu sa smiali.
Prestávka. Znova pesnička. Nové mená. Nijak odlišné. Nijak chcené. Červené.

Nácvik na venčeku. Dievčatá v sukniach a opätkoch. Väčšina po prvý krát. Maja stojí v strede s Martou. Spokojná s tým ako vyzerá. Aká je vysoká. Vlasy po dlhej dobe rozpustené šteklia pás. Veľká sála ako vo všetkých trojkami opradenými príbehmi. Valčík kreslený v topánkach a podlaha plná tóniny. Bude to iné.
„Pánska volenka!" zavelí učiteľka. Chlapci utekajú. Dievčatá sa chichocú. Tí, ktorí nestihli tie, ktoré chceli, utekajú k druhej možnej voľbe a tretej. Maja nebola prvá. Ani tretia. Stojí. Marta je preč. Vlasy režú. Podlaha zavýja. Dvojice. Maja tretia. Nie tak správne.

Mladá dvojica vo vlaku vyzerala skutočne zaľúbene a to bolo posledné čo som chcela nasledujúce tri hodiny sledovať. Dievča v kúte sa tvárilo že nič nevidí. Ja som sa tvárila že ich vidím aby prestali. Nikto neprestal. Nikto nezačal.
Trasenie. Výkrik rušňa po železe.
Kebyže teraz zavolám Sáre nemá mi čo povedať, kebyže zavolám Merilin alebo Oľge, hoc aj Marionete samotnej, nič.
Dýchala som hlasno. Lebo tak sa dýcha vo filmoch, keď sa dejú zlé veci. Lebo tak, a nijak inak, žena dáva najavo, že chce, aby jej svet dal pokoj v scéne so stlmeným svetlom a autentickými ruchmi lebo hudbu dávajú už len do ciťákov. Chlapec a dievča sa začali chichotať, zdvihol sa a odišiel. Po chvíli ona. Tá v kúte si pridala hlasitosť. A všade bolo toľko hlasu čo sa nedal nikam povedať. Vyšla som von z kupéčka.
Šum. Dlhý šum. Ozvena. Dokoola.

Na rohu ulice som čupela iba tak dlho kým na mňa auto od naproti nezatrúbilo.
Znova autá.
Znova tichá.
Znova odchody.
Znova.
Samé množné čísla.
Na rohu ulice som si uvedomila, že som si príliš zvykla. Zo snehu som sa nevedela postaviť. Šmýkalo sa. zavadzala som si.
Spomenula som si ako raz s plačom dobehla k tete čo bývala naproti cez ulici. Sedávala na lavičke, mala na nohe veľkú topánku a viem že som sa vždy bála že aj ja budem takú veľkú topánku, lebo nohy mi rástli rýchlo.
„ No čo ty moja pipíška!" kričala na mňa. vždy som ju stískala a dala jej pusu na líce a na ústa. Keď som vyrástla začalo mi to vadiť, ale vtedy nie. Voňala tak ako babkine šatky po tom ako zomrela. Dlho som chodila potajme do starého domu a ovoniavala periny. Ona voňala podobne. Ofučaná som sa posadila na lavičku vedľa nej založila ruky na hrudi.
„ Mama mi povedala, že mi nenatrie tretí chleba, lebo budem tučná." Ona sa rozosmiala. Chytila ma okolo pliec.
„ Pipíška moja, nedurdi sa. Choď natrhať trocha z čerešní." Zoskočila som z podstienka, a utekala ku čerešni.
Teta zomrela. Zaspala. Šťastnejší pohreb som nevidela. Všetci sedeli spokojne. Sestry neplakali, nik sa nehádzal na rakvu.
„ Večer sme hrali karty, šla spať a ráno sme ju našli. Nič ju nebolelo." Len tak. Obyčajne ako kedysi. Tak sa zomieralo v mojej hlave keď som bola maličká.
Dnes v tom dome býva niekto cudzí. O čerešňu sa nestarajú, chlapci z dediny na ňu chodia kradnúť, ale nikto po nich nekričí, lámu konáre, a ja sa hanbím ísť si nazbierať, hoci kedysi bola ako moja vlastná.

-

Mária a dlhé šaty. Mária a dlhé vlasy. Mária a krátke vlasy. Mária a rifle. Mária a väčšie rifle. Mária a hojdačky. Mária a rozprávanie o jedle. Mária a chlapec čo ju nechce. Mária a jej plač. Mária bez kamarátov. Mária s kamarátmi. Mária a druhý chlapec čo ju nechce. Mária a chlapec čo sa za ňu hanbí. Mária, ktorá sa za seba hanbí. Mária, ktorá chce umrieť. Mária, ktorá žije. Ulica, dom, autobus, druhý dom, škola, mesto, šaty. Mesto. Máriine meno na dverách. Máriine šaty. Sloboda.
Máriine meno. Len ono.

Mária so Šimonom sedia na lavičke v parku. Mária si vyberie cigarety a zapáli si.
„ Vieš o tom, že žena s cigaretou v ruke je hrozne nesexy?" Mária mu vyfúkne dym do tváre a zasmeje sa.
„ To, že prestanem fajčiť ma nevykúpi."
„ Nevymýšľaj prosím ťa." Šimon sa postaví.
„ Aké prosím ťa? Pozri sa na mňa a prestaň byť slušný. Ja mám doma zrkadlo."
„ Maja už len netrep.."
„ Nie. Pozri sa na mňa. Ja viem, že som tlstá a škaredá. Príliš veľa ľudí mi to vtĺkalo do hlavy na to, aby som tomu teraz prestala veriť." Tiež zoskočí z lavičky a začne sa otáčať.
„ Prezri si ma poriadne!"
„ Maja si skvelý človek, si milá, vtipná, síce trocha zanovitá a vzťahovačná, ale si dobrý človek."
„ Ale do piče na čele to napísané nemám!" skríkne. Hodí cigaretu na zem. Šimon na ňu pozerá, nevie čo povedať.
„ Alebo áno? Pozri, keď som taká skvelá a vtipná a tak dobrý človek, prečo som sama? Há? Prečo mám toľko „kamarátov" a žiadneho chlapa? Keď som taká skvelá prečo sme my dvaja len kamaráti?!" Šimon sa prestane prechádzať a s kamennou tvárou na ňu pozerá.
„ Keď sa necítiš dobre tak.." začne opatrne Šimon.
„ Tu nejde o to ako sa cítim. Tu nejde o to schudnúť. Radšej by som žila s tým, že som zlý človek do piče, ako toto. A čo to vyrieši? Keď schudnem, há? Čo sa tým zmení? Nájdem niekoho kto so mnou bude chcieť byť preto, že som chudá a pekná a nosím napasované šatočky? O to vážne ide?" roztrasie sa jej hlas, znova si sadne a vyberie ďalšiu cigaretu.

-

Bolo to prvý krát za dvadsaťtri rokov čo Márii napadlo, že by chcela zavolať niekomu konkrétnemu a povedať, vidím Vianoce. Také skutočné. Nebol nikto konkrétny, ale ona teraz chcela, aby niekoho takého mala. Aj touto konfekčnou veľkosťou. Aj s týmto strachom.
Ráno zjedla prvú snehovú vločku. Ako kedysi Šimon na zadnom dvore konzervatória. On sa vtedy smial. Aj ona.
Mama jej rozprávala. „ Nemeckí turisti ti pchali cukríky. Bola si malička v ružových šatách, blonďavé kučeravé vlasy, svetlé očiská. A ja som ich všetky hádzala do štrbského plesa. Potom si už iba kričala „ Nedávajte! Mama hodí do potoka!" ale išli sa z teba zblázniť."

-

Predavač za pultíkom mi podal niekoľko bankoviek.
„ Tu podpis." A bolo po. Nikoho netrápilo, že mi niečo odišlo. Otočila som sa za Sárou, a tiež sme odišli.

 

 

http://i-f-kobjelska.blogspot.sk/2013/01/derniera-cervena.html

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?