Lenke sa zamanulo Hamelinu. Tak ako mne pred rokmi. Zahrnula ho do svojej osobnej mekky poznaní, a bolo len otázkou času, kedy sa z neho stane bolestivé memento na časy dávne a minulé.
Mňa už Hamelin prebolel. Prvý krát som si naň spomenula pred mesiacom. Na novom poschodí sa odrážala ozvena píšťalky. Spomenula som si, ako som Agnes hodila pod kolesá favoritky.
Všetko sa to začalo v sprche.
V kúpeľni.
Pri vode. Ak si budem môcť nabudúce vybrať, tak to ukončím vo vode. Vždy mi priniesla najlepšie nápady.
Minule som sedela s bratom na káve. Zobrala som ho len tak do mesta, nechcela som sedieť doma a všetky moje kamarátky chceli.
alebo sa vydávali,
alebo rojčili,
alebo dojčili,
alebo robili všetko tieto aktivity neprimerané ich veku, sociálnemu zabezpečeniu a hlavne vedomostiam,
alebo,
alebo,
alebo,
alebo alebo alebo alebo a tri bodky.
On má desať ja dvadsaťdva. Všetci si mysleli, že je môj syn. Aj ja si to niekedy myslím. Aj on si to niekedy myslí. Niekedy sa z toho teším a niekedy neviem.
Niekedy sa pristihnem pri tom ako pragmaticky rozhodujem nad ratanovým nábytkom do verandy. Vždy sa potom zháčim.
A rýchlo! Rýchlo rýchlo !
Na pohárik vína, kávu, alebo v podstate hocičo živé.
Aj dnes. Chcela som piecť jablčník. A tak som si obliekla šatočky a rýchlo rýchlo preč. Preč od domácich úloh zo slovenčiny, od kriku, od pohlavkov, od nervózneho pobehovania po byte, od nosa, z ktorého sa vždy nakoniec pustí krv, od monológov, od plaču, od ospravedlňovania. Algoritmus výchovy nám nie vždy vychádzal. Mrzelo ma, že sa na ňom učím. Že sa mýlim, že som ešte taká hlúpa.
Ako sme tam tak sedeli všetci ma odsudzovali. Tak divne. Tak ako to ľudia vedia. Nalepili nás nálepkou nezodpovedná matka, úbohé dieťa.
Bral mi pohár s kávou. Viem, že nesmie piť kávu. Ale keď mu ju dám, bude ma mať rád. Radšej ako ostatných. Tak som ho nechala.
Položil si ruky na stôl, obočie stiahol do uzla. Čakala som otázku.
„ Chýba ti niekedy tvoj zajačik?“ neviem ako sa rozpráva pred deťmi o smrti. Netuším.
„ Mne chýba, myslím naňho.“ Skonštatoval.
„ Nemaj hlúpe otázky.“ Odsekla som.
Neviem. Neviem ako sa rozpráva pred deťmi o smrti. Učili ma, že plakať sa smie len kým auto s mŕtvym nezíde dole pod kopec, a ľudia neprídu potriasať rukami. Potom nad tanierom sa už treba usmievať a nechať ho zomretého.
Kúsok od toho miesta, kde zastáva auto s rakvou, bývame. Možno na tom dačo bude, že nám všetci ten plač nechávajú pred domom.
No aj tak, neviem ako sa rozpráva pred deťmi o smrti. Pamätám si len, ako sa moja stará mama hodila na rakvu, keď pochovávali jej mamu. A kričala, a všetci plakali, a ona kričala vraj neberte mi ju. Vtedy som jej chcela povedať, že jej ju nik neberie, že odišla sama, ale jedna pani ma chytila za plecia, lebo sa bála, že ta budem utekať. Moja mama ju zdvihla. A chlapi ju držali. A potom hádzali hlinu. Mne nedovolili. Ani k rakve ma nepustili. Nenaučila som sa to, ani to ako hovoriť o smrti. Len formulky. To či bol kar si nepamätám, lebo už sa mi nechcelo pamätať.
„ A na starkého myslíš ?“
Viem tak veľa vecí. Veľmi veľa. Latinsky, francúzsky, nemecky trocha a anglicky poriadne, trochu dejín aj matiku s chémiou si ešte pamätám, veľa knižiek som počítala, ale on sa ma pýta na toto. Keď som mu ako päťročnému vysvetľovala ako funguje sopka, prišlo mi to jednoduchšie. Magma a láva. Tektonické platne. Všetko pochopil. A spokojne to zreferoval mame.
„ Myslím.“ Povedala som. Bolo jednoduchšie hovoriť ako byť ticho.
Ticho.
Vtedy som nahlas plakala. A ľudia si to všimli a potom hovorili ako veľmi som ho mala rada. Od vtedy nehrávam karty, nehovorím vtipy, nechodím ku sliepkam. Len keď sa tomu nedá vyhnúť. To boli také naše veci.
Veľmi nahlas, a potom som spievala, pesničku čo ma stará mama naučila keď som bola malá, a všetci pozrite, ona spieva ! a ja som spievala. Lebo som nevládala plakať. Tam zase brata nepustili. Zostal doma. Lebo nevedel čo to znamená smrť a lebo dnes sa hovorí, že deti na pohreby nepatria.
Ešte pred tým v nemocnici, predposledný krát keď som za ním bola. Pozrel sa na mňa, vraj A ty si ma tu ako našla? povedala som mu, že ja ho vždy nájdem. Naši boli mimo.
Že ma spoznal.
Že sa usmial.
Že zjedol celý jogurt
A že sa s nami rozprával a odpovedal. A celkom. Potom v autobuse som plakala, lebo pri inom pohrebe mi starká povedala, že pred smrťou sa človeku vždy uľaví, že je šťastný a že mu je dobre. A keď som si spomenula vedela som, že toto je ten prípad. Na druhý deň nás nepoznal. A cikal na zem. Ani ja som ho už nepoznala. Na ďalší deň mi zavolali, že zomrel, že si mám pobaliť čierne veci a ísť domov. Vtedy som Milana a Matúša prosila nech nezomierajú skôr ako ja. Dnes im už žiadne sľuby neverím a ani nedávam. A Milan aj tak zomrel. A ja som plakala. A jemu to bolo jedno. Mne zostal mŕtvy a s inou žije. A vlastne, nech si je mŕtvy.
Brat zrazu vyskočil zo stoličky, nečakal na odpoveď a šiel hľadať na mapu našu rodnú dedinu. Nevedela som ako mu vysvetliť, že ju na nej nenájde, že to je veľmi krátko, a že vtedy tam ešte nikto nebol. Že mapa je stará . Sledovala som ho ako sliedi. Ako ľudia po ňom sliedia a nechala som ich. Nenašiel ju. Po chvíli sa vrátil a usadil sa. Kope vecí neveril. Kopu nechápal. A bolo to celkom normálne. Ja som to tak celkom nemohla. Trochu som mu závidela.
Vždy mi to rozprávala mama. Ja si to tak celkom nepamätám. Ale viem si to predstaviť a takto to vidím. Bola zima. Taká ešte skutočná aj so snehom na kopci za domom kde sa dalo sánkovať aj napriek tomu, že tade jazdili autá. Cestu ešte vtedy neposýpali skalkami a susedoje chlapci si boby voskovali sviečkami a nikto to nepovažoval za divné. Lebo vtedy sme voskovanie chápali tak.
Mama mi rozprávala, že som stála pred domom, maličká, musela som mať menej ako šesť lebo od vtedy si veľa vecí, podstatných vecí, pamätám. Čakám ho. On príde. Donesie mi darčeky. Opakovala som. A chcelo to veľa zaúch a kriku aby som pochopila, že tento muž ma nechce. Odvtedy už nečakám. Veľa ich odišlo. Veľa sa ich nevrátilo. Aj napriek tomu, že som čakala. Aj napriek tomu, že som nečakala.
Lenka povedala Ja viem, že skončím v sračkách. Neskutočných. Ale teraz to neriešim. A tak som si povedala, že ani ja to nebudem. Zase som bola v Hamenile. Zase som visela ponad balkónové zábradlie a spievala si proč mně buh touhle láskou potrestal, niekto z dolného poschodia mi zakričal, že nemám byť piča, a mám si vážiť , že nejakú mám. Nech je akákoľvek? Nevedela som odpovedať. Lebo vína bolo veľa. Lebo peňazí bolo málo. Tak ho bolo veľa lacného.
Lenka vtedy vravela, teraz som šťastná. A ja som si uvedomila, že je to dávno čo ma ten píšťalkár urobil šťastnou. A tak som to prestala riešiť. Hamelin vyhorel do tla. Ja tiež. Zrazu som mala kopu miesta.
Mama mi povedala, musíš ísť ku rakve. Musíš sa ho chytiť, aby vedel, že sa ho nebojíš. Doma mi sľubovala, že nemusím. Nevedela som či viac chcem, aby prišiel a mohla som mu to povedať, že sa nebojím, alebo toto. Keď kamarátke zomrel ujo bála sa celý týždeň v noci chodiť po byte. Pamätám si, ako mi hovorila Nech už príde, nech to mám za sebou, ale to čakanie! Čakať. Nevládzem už čakať. A tak som tam šla. A chytila sa tej tvrdej modrastej ruky. Už to nebol on. Podľa mňa to bolo úplne jedno. Bála som sa, že sa bude báť že sa bojím a tak keď som sa večer modlila poprosila som Boha, aby mu povedal, že sa nebojím.
Prešli dva roky. Minule ma bol pozrieť. Hrali sme karty na dvore. Okolo stola behali moriaky ako kedysi. Zavrel z ruky. Ináč nás to nebavilo. A potom mi povedal ten vtip. Že ide to po moste a nepočuť to, čo to je. Slon a myš, lebo majú obuté tenisky. A ja som sa smiala. Lebo ako malej mi to bolo vtipné.
http://i-f-kobjelska.blogspot.sk/2012/10/zahraj-mi-zapiskaj.html
